- Príprava na svätú omšu. Kňaz dáva tón, v akom sa bude niesť nasledujúca svätá omša, už v sakristii. Čas na prípravu, stíšenie, pomodlenie, vysvetlenie miništrantom a zúčastneným ich úlohy – s láskou. Už v sakristii sa kňaz môže s láskou stretnúť s pánom Ježišom, ktorý prebýva v ľuďoch, ktorí prišli v tento deň slúžiť. Alebo čas strávený pred svätou omšou bude len rutina s príchuťou, že namiesto kňaza do sakristie vstúpil manažér.
- Ani slovo nepadne na zem. Dobré je, ak ľud zreteľne rozumie každému vyslovenému slovu kňaza počas celej omše. Bolo by dobré aby kňaz, ktorý vedie liturgiu, na to dával dôraz.
- Dvíhanie Božieho tela a krvi – dvíhanie tela a krvi pána Ježiša, živého Boha, ktorý stvoril nebo i zem, všemohúceho Boha, oproti ktorému je človek ničotou. On sa dobrovoľne, ochotne a z lásky necháva dvíhať rukou kňaza. Kňaz podľa svojej osobnej viery a svojho príkladu, ktorý dáva dušiam, prítomným v Božom chráme, dvíha obetu zvykovo, naučene, lebo to robil už toľko krát a robí to znova alebo sa stretáva osobne s pánom Ježišom, uvedomuje si svoju úbohosť voči všemohúcemu Bohu, ktorý nám dáva všetko, aj seba samého len z lásky a hľadia si navzájom z tváre do tváre. V tomto spojení, prežívajúc srdcom stretnutie s Kristom, koná kňaz spolu s ľudom v túto vzácnu chvíľu úkon obety. Tento úkon sa nedá nacvičiť, aby vyzeral naoko zbožne. Človek – kňaz, ktorý sa v tejto chvíli stretáva so živým Pánom, sa správa tak, ako to v skutočnosti prežíva. A ľudia to vidia.
- Sväté prijímanie – podobne ako pri úkone obety, aj úkon odovzdávania pána Ježiša ľudu je špeciálna príležitosť pre odovzdávajúceho aj prijímajúceho, kvôli chvíli, kedy môže adorovať živého Boha. Úkon sýtenia ľudu Eucharistickým Kristom by mal byť rovnako vzácny pre toho, kto prijíma ako pre toho, kto pána Ježiša sprostredkuje.
