Už dlhšiu dobu sa moja duša dňom i nocou nachádza ponorená do hlbokej noci ducha. Duchovné temnoty vo mne pretrvávajú dlhé hodiny, dlhé noci, a často aj celé týždne. [...]

Keď sa nachádzam priam na vrchole týchto múk, zdá sa mi, akoby sa moja duša snažila utešiť myšlienkou, že nakoniec musím tiaži takýchto bolestí nevyhnutne podľahnúť, pretože je úplne nemysliteľné, že by sa dali znášať dlhší čas.

No chvála Bohu, že priamo pred touto zneistenou dušou, ktorá len-len že nezablúdi, sa zrazu vynorí spomienka na nesmrteľnosť, ktorá odoláva aj samotnému peklu. Vtedy duša cíti, že ešte stále obýva živé telo. Chystá sa prosiť druhých o pomoc a kričí, až sa zadúša... Tu môj jazyk stráca reč a nedokážem povedať, čo sa vo mne v takejto situácii deje.

Sú to úplne neslýchané veci a niet slov, ktoré by ich dokázali zachytiť. Poviem iba toľko, že tu sa človek nachádza priam na vrchole bolestí a neviem, či sa pri tom Pánovi páčim, alebo nie. Pokiaľ ide o mňa, ja sa snažím milovať ho, chcem ho milovať. No počas tejto noci plnej tých najtemnejších temnôt môj slepý duch iba blúdi a tápe; moje srdce je vyprahnuté, sily podlomené a zmysly oslabené.

Celý čas sa zmietam; stonám, plačem, nariekam, no všetko márne. Nakoniec sa úbohá duša zlomená bolesťou a pozbavená síl podriadi Pánovi a povie mu: "Nie moja, najsladší Ježišu, ale tvoja vôľa nech sa stane."

Z listu otcovi Agosinovi da San Marco in Lamis z konca januára 1916